Na adventnom venci horeli štyri sviečky tak tichučko, že bolo počuť, keď sa začali rozprávať. Prvá sviečka vzdychla a povedala: “Volám sa MIER. Moje svetlo síce svieti, ale ľudia žiaden mier nedodržujú.” Jej svetielko bolo čím ďalej slabšie, až nakoniec celkom zhaslo… Svetlo druhej sviečky zablikalo a sviečka povedala: “Volám sa VIERA. Som zbytočná, pretože ľudstvo nechce o Bohovi nič vedieť. Nemá teda význam, aby som horela.” Miestnosťou zavial prievan a druhá sviečka zhasla. Ticho a smutno sa o slovo prihlásila tretia sviečka. “Volám sa LÁSKA. Už nemám dosť sily, aby som ďalej horela. Ľudia ma odložili nabok. Vidia len sami seba a nikoho iného, koho by mali mať radi.” A s posledným záchvevom zhaslo i toto svetlo… Vtom vošlo do miestnosti dieťa, pozrelo sa na sviečky a povedalo: “Vy predsa musíte horieť, a nie byť zhasnuté!” A takmer sa pustilo do plaču … Vtom sa dostala ku slovu i štvrtá sviečka a povedala: “Neboj, sa, pokiaľ ja horím, môžeme znovu zapáliť i ostatné sviečky. Volám sa NÁDEJ. ” Dieťa od tejto sviečky zapálilo zápalku a rozsvietilo znovu ostatné sviečky. Plameň nádeje by nikdy nemal v našom živote vyhasnúť … A každý z nás by mal neustále udržiavať plamene mieru, viery, lásky a nádeje .